Dávno som tu nenapísala ani riadok možno preto, že môj život sa mení zo dňa na deň a prichádzajú neočakavané situácie. Každý deň sa pýtam prečo ... prečo niekedy nemôže osud spolupracovať .. prečo nevýjdu moje plány .. prečo nemôžem ľúbiť ... prečo nemôžem žiť životom 17 ročnej baby, ktorá chce, aby na sklonku svojho života sa obzrela dozadu a povedala si, že ano žila som ... a že jej život stál za to, že nebol sebecký že žila aj pre iných. Ale nie ja ..ja som zatial nenadobudla pociť .. že by som bola na tomto svete užitočná, že niekam prosperujem a môžem v buducnosti naraziť aj na šťastie..
No ano nemôžem povedať, že som nešťastná a že som nejaký melancholický večne mrzutý človek to vôbec nie som... len niekedy ma napadajú také myšliekny, ktoré možno navezujú na aktuálnu situáciu a nenechajú ma napokoji....
Pocit .. pocit je len slovo .. slovo, ktoré človek používa na vyjadrenie množstva obrovského množstva vecí, ktoré sa v ňom odohrávajú....
Môj pocit ... hm je to uzol... obrovský uzol udalostí, myšlienok, spomienok, predstáv a aj strachu(že strácam priateľov), ktorý sa vo mne odohráva ... strachu o ktorom nič neviem.. neviem či niekedy odíde ... prestane tak neustupujúco bolieť... teraz ano možno zajtra to tak už nebude možno sa to ešte zmení v priebehu 5 minút, ale pre tento okamih je stále tu so mnou ten "pocit", ktorý sama sebe neviem vysvetliť... je to asi ten pocit, ktorý máte keď strácate osobu, ktorá pre vás znamená viac ako veľa ...
Ja strácam moju piateľku .. možno viac ako priateľku lebo ona jedina ma chápala, keď ostatní potrebovali vysvetlenie ..ona mi pomohla, keď ostatným som bola lahostajná .. ona navrhla pomoc v tých situáciach ked som ani nevedela, že ju práve potrebujem... ona bola tým človekom, ktorý ma vedel postaviť na nohy .. na vlastné nohy bez zbytočného poúčania a opakovania chýb z minulosti ... jej som ľahostajná nebola ani vtedy, keď som ja na ňu nebola príliš ústretová .. ona mi zavolala, keď som to potrebovala a ani nevedela o tom, že ten telefonát som práve potrebovala ... Krutosť osudu .. nechapem ... každého zavedie inou sestou k inému cielu ... ale uvedomiť si, že pri tom rozdelí životných priateľov ... nie je jednoduché a keď to človek pocíti sám na vlastnej koži .. je to ešte ťažšie a trpkejšie...
Bude mi chýbať... ale dúfam, že bude šťastná a že sa naše cesty stretnú.... a aj vtedy ešte stále budeme priateľkami ... DOBRýMI PRIATEľKAMI ....
Komentáre
To, že ju necháš ísť..
dakujem
nemáš za čo:))
ano?
máš
S tým objatím
ach tie plány...
No ano
Zvykneš:))